Dalibor Roháč: Americké volby odhalují nespolehlivost průzkumů i složitost populismu

Rozhovor s Daliborom Roháčom o voľbách v Amerike, (ne)spoľahlivosti prieskumov a o ďalších aktuálných témach....

Dalibor Roháč je slovenský zahraničnopolitický analytik, publicista a autor kníh Towards an Imperfect Union: A Conservative Case for the EU a In Defense of Globalism. Pôsobí v American Enterprise Institute (AEI), kde sa zaoberá najmä vývojom v Európskej únii a strednej Európe, a v bruselskom Martens Centre, think tanku Európskej ľudovej strany. Je stálym prispievateľom časopisu American Purpose (predtým The American Interest) a často publikuje vo Washington Post, Foreign Policy, či Politico.eu. Žije a pracuje v New Yorku a Washingtone.

V Spojených štátoch žijete už nejakú dobu, a toto neboli Vaše prvé voľby, ako by ste ich zhodnotili v porovnaní s tými predchádzajúcimi?

Tieto voľby boli samozrejme unikátne tým, že prebiehali počas pandémie koronavírusu, čo prispelo k rekordným počtom hlasov zaslaných poštou. Unikátne boli tiež mierou politickej polarizácie – obidve strany politického zápasu videli ich výsledok ako existenčnú otázku. Demokrati argumentovali, že Trumpove druhé funkčné obdobie by Ameriku zmenilo na nepoznanie a posunulo ju smerom k autoritárstvu – ak nie fašizmu. Republikáni zasa vykresľovali možné Bidenovo víťazstvo ako triumf pre ultraprogresívne kruhy a ich kultúrnu agendu či ako začiatok éry venezuelského alebo kubánskeho socializmu v Spojených štátoch, čo mimochodom zarezonovalo medzi hispánskymi voličmi.

Výsledok volieb je vo viacerých smeroch poučný. Za prvé ukazuje nespoľahlivosť prieskumov verejnej mienky v Spojených štátoch, keďže v kľúčových štátoch sa Trumpovi darilo výrazne lepšie, než predpovedali prieskumu – aj preto je výsledok tak tesný. Za druhé, ukazuje ilúziu toho, že trumpovský populizmus je možné zredukovať len na biely rasizmus. Za prezidenta hlasovalo cez 70 miliónov Američanov a výrazne si polepšil medzi hispánskou a v obmedzenej miere aj afroamerickou komunitou. To je varovaním pre Demokratov, ktorí žili v ilúzii toho, že demografické trendy – zvlášť postupné zmenšovanie sa veľkosti bieleho elektorátu – povedie ku kolapsu Republikánskej strany ako celonárodnej politickej sily.

Volebnú kampaň aj samotné voľby poznačili protesty, svetová pandémia, lockdown či social distancing, napriek tomu prišlo k urnám rekordne veľa voličov, čomu to pripisujete?

Predovšetkým extrémnej polarizácii a vybičovaným emóciám na oboch stranách. Na tých má samozrejme veľkú zásluhu úradujúci prezident, ktorého osoba nenecháva nikoho chladným.

Aká je situácia teraz, krátko po voľbách?

Trumpova volebná kampaň sa snaží, doposiaľ neúspešne, spochybňovať výsledky v kľúčových štátoch: vo Wisconsine, Michigane, Pennsylvánii, Georgii, či Arizone. Bidenov náskok v týchto štátoch však presahuje 250 tisíc hlasov, čo je ďaleko za hranicou možných omylov či čiastkových podvodov pri spočítavaní hlasov, aké môžu pri voľbách v tak veľkej krajine ako USA realisticky nastať. A pre bláznivé konšpirácie, aké dnes o voľbách šíri prezident a jeho kampaň neexistuje žiadna opora v realite. Republikáni sa zatiaľ prezidentovi nepostavili preto, lebo na začiatku januára prebehne druhé kolo senátnych volieb v Georgii – v štáte, ktorý pripadol Bidenovi, na ktorom dnes stojí a padá Republikánska väčšina v Senáte. Takže sa treba pripraviť ešte na pár týždňov bláznivej politiky.

Súčasný prezident Donald Trump, ktorý bol vo voľbách porazený, sa už počas volebnej noci stihol pasovať za víťaza a následne aj pohroziť súdnymi spormi. Bude to mať vplyv na výsledok volieb, situáciu v krajine?

Už teraz je jasné, že Trumpove žaloby neuspejú a 20. januára bude inaugurovaný prezident Biden. Dovtedy sa ale treba pripraviť na rôzne obštrukcie a zo strany prezidenta. Ten napríklad doposiaľ neautorizoval federálnu vládu k spolupráci s „tranzičným tímom“ zvoleného prezidenta Bidena – to mu znemožňuje prístup k bezpečnostným brífingom a tiež odďaľuje zahájenie bezpečnostných previerok pre jeho nominantov, tak aby mohli od 20. 1. začať pracovať. Komisia, ktorá vyšetrovala príčiny teroristického útoku 11. 9. 2001, prišla k záveru, že oddialené predávanie moci v dôsledku sporu medzi Al Gorom and Georgom W. Bushom ohľadom volebných nezrovnalostí na Floride (kde bol rozdiel medzi dvoma kandidátmi len niekoľko sto hlasov) zohralo úlohu v tom, ako nová vláda reagovala na bezpečnostné hrozby. Dúfajme, že tentokrát obštrukcie podobnú úlohu nezohrajú.

Joe Biden vyhlásil, že chce byť prezidentom všetkých, myslíte si, že sa mu podarí zmieriť napätie v rozdelenej spoločnosti?

To uvidíme. Ak sa to niekomu môže podariť, tak je to práve on, so svojou históriou nadstraníckej práce v Senáte. Už čoskoro uvidíme, či novozvolený prezident nájde spoločnú reč s lídrom republikánskej väčšiny v Senáte Mitchom McConnellom ohľadom legislatívy, na ktorej by mohla existovať zhoda: ekonomická podpora v reakcii na pandemické opatrenia, investície do infraštruktúry a tak podobne. Indikatívne budú aj Bidenove nominácie na kľúčové vládne posty. Prítomnosť radikálnejších hlasov zľava v kabinete by potvrdili republikánske obavy a viedli k mobilizácii na politickej pravici.

Po prvý raz Republikánska strana šla do volieb bez volebného programu – iba ako kult prezidentovej osobnosti.

Čo znamená víťazstvo Joe Bidena pre amerických konzervatívcov? Označili by ste jeho víťazstvo za prehru amerického konzervativizmu ?

Odpoveď na túto otázku závisí na tom, či si spájame osud konzervativizmu s prezidentom Trumpom. Pre mňa je podstatné, že po prvý raz Republikánska strana šla do tohtoročných volieb bez volebného programu – iba ako kult prezidentovej osobnosti. Takýto „konzervativizmus“ si zaslúžil byť porazený. To, čo však mi dáva nádej je to, že v mnohých okrskoch sa výrazne lepšie darilo republikánskym kandidátom do Snemovne reprezentantov a Senátu než prezidentovi samotnému, čo naznačuje, že Trump a jeho štýl politiky boli pre stranu v týchto voľbách skôr príťažou a aj republikánski voliči pred ním dávali prednosť Bidenovi. Symetricky, napríklad v 5. okrsku v Minnesote, kde kandidovala známa ľavicová radikálka Ilhan Omar, táto dostala menej hlasov než Biden. Dopyt po umiernenej stredopravej a stredoľavej politike v Spojených štátoch tak existuje. Kým dnes ho vypĺňa len Biden, v budúcich voľbách môže byť konkurencia v umiernenom politickom priestore intenzívnejšia.

Vzťahy medzi EÚ a US  sa počas prezidentského obdobia Donalda Trumpa výrazne ochladili, čo môžeme očakávať od budúcich vzťahov J. Bidena s predstaviteľmi EÚ?

Minimálne rétoricky a štýlom príde k rýchlemu zlepšeniu vzťahov. Biden je tiež s prehľadom najviac pro-európsky prezident od čias Georga H. W. Busha, so vzťahmi naprieč kontinentom, ktoré kultivoval ako viceprezident a predtým ako predseda senátneho výboru pre zahraničné záležitosti. Pre strednú Európu zvlášť je jeho zvolenie príležitosťou. Na druhú stranu, netreba žiť v ilúzii jednoduchého návratu pred rok 2016 – americká zahraničná politika bude i naďalej ovplyvňovaná, tak ako dnes, strategickou súťažou s Čínou.

Myslíte si, že dôjde na zrušenie ciel zavedených Donaldom Trumpom, vylepšenie obchodných vzťahov, vrátia sa Spojené štáty k záväzkom z Parížskej deklarácie, prípadne môžeme očakávať obdobnú dohodu akou mala byť TTIP?

Biden sľubuje návrat Parížskej dohode v prvý deň svojho úradovania. Rušenie kontraproduktívnych ciel na seba tiež nenechá dlho čakať. Návrat k TTIP je problematickejší – Bidenov volebný program sa v otázke nových obchodných dohôd skôr okúňa, sľubuje najprv investície do americkej pracovnej sily a tiež silné postavenie odborov a environmentálnych skupín pri vyjednávaniach, čo skôr naznačuje, že nepôjde z jeho strany o prioritu.

Prezident Trump podporoval rozhodnutie Spojeného kráľovstva vystúpiť z EÚ, Joe Biden sa naopak niekoľkokrát vyjadril proti brexitu. Ako budú vyzerať vzťahy Spojených štátov a Veľkej Británie teraz, po zvolení nového prezidenta? Môže mať zvolenie Bidena vplyv na vytvorenie obchodnej dohody medzi EÚ a UK?

Na strane jednej voľby znamenajú koniec euroskeptických fantazmagórií o novom „špeciálnom vzťahu“ medzi Spojeným kráľovstvom a USA či bilaterálnej obchodnej dohode, ktorá vyvážila dopady britského odchodu z únie. Na druhej strane, ono išlo vždy len o fantazmagórie – britsko-americké vyťahy v nijakom zmysle neprežívali za ostatné roky renesanciu, akokoľvek priateľské sa mohli javiť osobné vzťahy medzi premiérom Johnsonom a Trumpom. Čo je však najdôležitejšie, nová americká administratíva sľubuje medzinárodnú stabilitu a predvídateľnosť, napríklad vo vzťahu k Svetovej obchodnej organizácii. Z toho hľadiska je dnes Brexit podstatne menej riskantnou záležitosťou, než ak by mali jeho ekonomické dopady závisieť na rozmaroch prezidenta Trumpa.

Predpokladáte, že budú nejaké oblasti naďalej problematické vo vzťahoch US a EÚ? 

V istom zmysle nebol Trump prvotným hýbateľom americkej zahraničnej politiky ale len odrazom jej hlbšieho posunu, od dôrazu na atlantický priestor a Blízky východ k otázke čínskej dominancie eurázijského kontinentu a Pacifiku. Tento posun je trvalý a bude si od Európanov vyžadovať podstatne aktívnejšiu rolu v rámci NATO či v rámci stabilizácie vlastného európskeho susedstva. A ak Európa toho nezačne robiť viac – a rýchlo – tak si už čoskoro znovu vypočujeme americké ponosy na naše „čierne pasažierstvo“, podobne ako keby prezidentom ostal Donald Trump.